Mám rád rôzne štýly lovu kaprov. Ale po našej septembrovej nahadzovacej výprave na Bled a októbrovej zastávke na Šírave, kde sme používali na vyvážku čln so spaľovacím motorom, som opäť siahol po mojom najobľúbenejšom spôsobe lovu. Lov pomocou zavážacej loďky.
Nad výberom revíru som dlho nepremýšľal. Na súkromnom jazere Green Lakes, konkrétne jazere Land of Mirrors (zem lyscov), som vždy zažil pohodu a preto sa tam s obľubou vraciam. V neskorú jeseň som tam ešte nikdy nelovil, takže som si to chcel vyskúšať. Aj keď nočné teploty mali klesať pod -5 stupňov, moji parťáci Rolo a Chumáč ani chvíľu neváhali a pridali sa ku mne. Tým sa táto výprava stala čiste „loďkárskou“, keďže všetci traja sme majiteľmi zavážacích lodiek Carplounge RT4 v rôznych konfiguráciách.
Po príchode na jazero sme ale potrebovali vyriešiť záludnú otázku. Obsadenie flekov na jazere. Vzhľadom na to, že sa jedná o relatívne malé jazero, sú na ňom len tri lovné miesta. Jazero prechádza od väčších hľbok na prvom mieste nazývanom Deceptikon až po plytšiu časť na poslednom mieste Oblivion (viď mapa jazera). Keďže sme predpokladali väčšiu šancu na záber na prvom lovnom mieste, najspravodlivejšie bolo v tomto prípade losovanie. Samozrejme podľa „najprísnejších pretekárskych štandardov“. Najprv sme si vylosovali poradie losovania a potom samotné lovné miesta. Rolo sa po losovaní tešil z hlbokej vody, ja som sa posadil na stredné miesto Bounty a Chumáč mal pred sebou výzvu v podobe najplytšej časti jazera.
Ešte pred začatím lovu sme rozoberali taktiku lovu a všetci sme sa viac-menej zhodli na striedmom kŕmení založenom skôr na bodovej pokládke montáže pomocou GPS v zavážacej loďke. Keďže mapu dna poznáme pomerne detailne, nakoľko sme v priebehu sezóny mapovali obe jazerá, každý z nás vedel, kam zhruba bude svoje montáže vyvážať.
Začali sme chytať v piatok poobede a už o siedmej večer Rolo hlásil prvý záber a po mrazivej zdolávačke sme mu pomohli podobrať asi 14-kilového šupíka. Ešte v ten večer si na svoje konto pripísal ďalšieho nádherného 15-kilového lysca. Keďže moje a Chumáčove miesta ostávali stále bez záberu, nastal čas podrobiť Rola „výsluchu“. Pod miernym nátlakom prezradil, že obe ryby chytil na halibut peletu odľahčenú malou popkou. Ešte stále to ale nebol dostatočný impulz na to, aby sme stiahli naše Ronnie Rig montáže s malými popkami, ktoré nám v priebehu sezóny na tomto jazere fungovali.
Noc bola kľudná, aj keď poriadne chladná, a my sme sa zobudili do srieňou postriebreného rána. Napriek mínusovým teplotám sme si pri rannej káve užívali východ slnka, ktoré prinieslo ďalší záber. Opäť Rolovi. Bezchybný skoro 17-kilový lysec typický pre toto jazero. Tentokrát na jeho najvzdialenejší ľavý prút, čo už pomaly mohlo naznačovať posun aktivity k mojim miestam. Teda aspoň takýto scenár sa odohrával v mojej hlave. Som nevyliečiteľný optimista.
Poprevážal som všetky montáže a posunul som všetky lovné miesta o niekoľko metrov. Poobede nás došiel pozrieť správca jazera Paťo a zrovna počas jeho návštevy sa rozohrala tá najkrajšia melódia môjho stredného signalizátora. Po opatrnom zdolávaní mi chalani pomohli podobrať pekného šupíka. Ryba ma veľmi potešila a pred poslednou nocou našej výpravy vliala potrebnú dávku nádeje v ďalšie zábery.
Večer chytil Rolo ďalšieho krásneho lysca a šťastena dopriala nakoniec aj Chumáčovi, ktorý to v plytšej časti jazera ozaj nemal ľahké. Noc bola pokojná na všetkých troch lovných miestach a tak prišlo ďalšie krásne slnečné ráno a s ním asi tá najmenej príjemná časť rybačky – balenie.
Ale čo by to bol za rybársky článok, kde by neprišiel záber tesne pred vytiahnutím prútov z vody? Vždy sa pri čítaní tých pasáží v článkoch pousmejem, priznám sa, niekedy možno trošku neveriacky pokrútim hlavou. Ale… ono sa to fakt stáva. Dokonca aj mne. Posledné ráno som spravil z jedného miesta tri zábery. Všetko som stavil na malú „dymiacu“ popku, ktorú mi už rok predtým Rolo predvádzal na Vácičke, a taktika sa vyplatila. Servíroval som ju s PVA pančuchou nabitou mikropeletami, ktoré som zase „vykrádal“ z Chumáčovho vedra. Na vrstevnicovej mape jazera v tablete som mal uložený bod, na ktorý som vždy opatrne vyviezol montáž s PVA pančuchou a ozaj malou dávkou partiklového mixu.
Zo spomínaných 3 záberov ma najviac potešil posledný šupináč, ktorý je v čase Vianoc, keď píšem tento článok, aj poslednou rybou tejto sezóny. Už v momente, keď sme ho položili do podložky, sme vedeli, že fotiť sa budeme vo vode, keďže na Greene sa s rybami nad 17kg kvôli bezpečnosti fotí výlučne vo vode. Ryba bola ozaj bez jedinej chybičky a ručička váhy ďaleko presiahla 18kg, čo na pár dňovú rybačku v mínusových teplotách znamenalo jednoznačne úspech a krásne ukončenie bohatej sezóny.
Peter Obročník,
lodky.sk